Buddhizmus zažíva najvýraznejšie šírenie asi 200 rokov po Buddhovej smrti. Deje sa tak vďaka veľkorysej podpore významného indického panovníka Ásoku, ktorého ríša zaberá veľkú časť indického subkontinentu a väčšinu jeho severnej časti. Panovanie Ásoku sa datuje medzi rokmi 274 a 236 p.n.l. a za toto obdobie sa z doktríny relatívne malej skupiny askétov stáva celoindické náboženstvo. Buddhizmus v tomto čase po prvýkrát prekračuje hranice indickej „domoviny“ a Ásokovi vyslanci navštevujú také krajiny ako je Sýria, Egypt či Grécko.
Vo všeobecnosti sa rozlišujú dve hlavné trasy šírenia Buddhovho učenia. Jedna vetva viedla severným smerom, kde sa centrom učenia a jeho ďalšieho šírenia stáva územie dnešného Pakistanu a Afganistanu. Druhá vetva smerovala južne, na Srí Lanku. Na tento ostrov pod Indiou prichádza ako misionársky mních – Ásokov syn Máhinda, ktorý je prijatý tamojším kráľom Tissom. Tissa zakrátko nielenže konvertuje, ale podobne ako Ásoka tiež prejavuje učeniu bohatú podporu, v dôsledku čoho sa buddhizmus rozšíri po celom ostrove a zo Srí Lanky sa v prvých storočiach nášho letopočtu stáva centrum buddhistickej náuky a kultúry. Historické pramene naznačujú, že v rovnakom období, v akom boli mnísi vyslaní na Srí Lanku, putovali iní do Suvarnabhúmi v juhovýchodnej Ázii – pravdepodobne do dnešnej Barmy, Thajska a na ostrov Sumatra.
Šírenie buddhizmu sprevádzalo prispôsobovanie sa zavedeným náboženstvám – kultom duchov v juhovýchodnej Ázii a Tibete, konfucionizmu a taoizmu v Číne a šintoizmu v Japonsku. Pôvodne sa na Srí Lanke, v juhovýchodnej Ázii a Číne praktikovali théravádové i mahajánové tradície. Neskôr však théraváda v Tibete, Číne a Japonsku zanikla. Naopak, na Srí Lanke a pevnine juhovýchodnej Ázie (okrem Vietnamu) sa rozšírila práve théraváda. Tantrická mahájána sa rozvinula ako jedna z niekoľkých siekt čínskeho a japonského buddhizmu a v Tibete nakoniec prevládla.
Mahajánový buddhizmus v Indii toleroval veľkú rôznorodosť myslenia, a to bez toho, aby sa členil na rôzne školy. V Číne sa od šiesteho storočia vytvorila rada siekt a každá sa odvolávala na niektorú z mahajánových sútier. Najväčšiu popularitu a vplyv na japonský buddhizmus si získali sekty čchan (jap. Zen???) – škola „rozjímania“ a ťing.tchu (jap. Džódó???) – škola „čistej zeme“. Japonský buddhizmus sa vyvíjal podľa čínskeho vzoru s tým rozdielom, že od trinásteho storočia buddhizmus čistej zeme zavrhuje mníšstvo a ponecháva duchovným možnosť manželstva. V Japonsku sa buddhizmus zmiešal so šintoizmom – pôvodnou japonskou tradíciou. V Tibete buddhizmus ovládli tantrické praktiky pod vedením mníšskych i nemníšskych majstrov (lámov) a v praxi sa rozdelil na šesť rôznych škôl.
Srílanskí mnísi kodifikovali théravadový buddhizmus v prvých štyroch storočiach nášho letopočtu. Jeho jadro tvorí Tipitaka (trojitý kôš), ktorá bola spísaná na koncile arahantov v prvom storočí pred Kristom v Aluviháre na Srí Lanke. Tipitaka sa skladá z Vinaja-pitaky (pravidlá mníšskeho života), Sutta-pitaky (rozpravy, ktoré Buddha pri rôznych príležitostiach predniesol či už mníchom alebo laickým prívržencom) a Abhidhamma-pitaky (detailnejšia analýza/rozpracovanie Buddhovho učenia tými nasledovníkmi, ktorí disponovali výnimočnými analytickými vedomosťami). Medzi jedenástym a štrnástym storočím si tento buddhizmus získal oficiálne uznanie v kráľovstvách Barmy, Thajska, Kambodže a Laosu.
Vďaka európskej prítomnosti v Ázii sa po roku 1500 buddhizmus dostáva i na Západ. Niektorí zo západných bádateľov sa stali oddanými stúpencami a pomáhali pri obnove buddhizmu na Srí Lanke (kde ho výrazne oslabili portugalská, holandská a britská kolonizácia spojená s násilnou kristianizáciou) a Indii (kde vpád Arabov a islamizácia po r. 1000 viedli k faktickému zničeniu buddhizmu v Indii) a buddhizmus sa tak dostáva do Európy a Spojených štátov.
Zdroje:
LESTER, R., C. (2003). Buddhismus – cesta k osvícení. Prostor: praha. 208 s.
ALLDRITT, L. D. (2005). Buddhism. Chelsea House Publishers: Philadelphia. 208 p.
NÁRADA, M. T. (1998). Buddha a jeho učení. Votobia: Olomouc. 573 s.
WANGU, M. B. (2009). Buddhism. Chelsea House: New York. 144 p.